Emil Višňovský: Nové štúdie o pragmatizme a neopragmatizme

Copyright © Štefan Zolcer 2015

Zolcer, Štefan. Recenzia na knihu. Višňovský, E.: NOVÉ ŠTÚDIE O PRAGMATIZME & NEOPRAGMATIZME. Bratislava: Veda, 2014.

Autor Emil Višňovský sa venuje filozofii pragmatizmu už mnoho rokov. Zaujala ho už ako študenta. Neskôr ho značne inšpiroval R. Rorty, s ktorým sa stretol aj osobne. Významným výsledkom tohto záujmu a aktívnej práci v tejto oblasti sú už jeho Štúdie o pragmatizme a neopragmatizme z roku 2009. Táto obsahuje štúdie podávajúce obraz o klasickom pragmatizme v jeho základných rysoch a tiež načrtáva jej prístup k niektorým vybraným filozofickým problémom. Obsahuje tiež sekciu, ktorá sa venuje špeciálne Deweymu a takisto sekciu, ktorá sa venuje Rortymu. Napokon obsahuje aj štúdie, ktoré sa pýtajú na vzťah pragmatizmu a našej slovenskej filozofie resp. na to, ako je vnímaná táto filozofia u nás. Táto kniha nie je klasickou monografiou skôr súborom štúdií, publikácii, ktoré boli upravené, prípadne preložené z angličtiny do slovenčiny, aby tak tvorili akýsi jednotný celok. Túto formu považujem skôr za nevýhodu, napriek tomu, že je to bežný spôsob zostavovania kníh. Túto nevýhodu v tejto prvej Štúdii ešte cítiť, kniha teda tým že je zbierkou rôznych štúdií, netvorí dostatočne komplexný jednotný celok. Čo sa týka tejto novej publikácie, oproti prvým Štúdiám o pragmatizme a neopragmatizme cítim posun. Posun myslím hlavne po formálnej stránke. Kniha je totiž členená omnoho prehľadnejším a lepším spôsobom a napriek tomu, že je zostavená rovnakým spôsobom ako predošlá, teda je to zbierka rôznych štúdií (tiež upravených prípadne preložených), čitateľ nepociťuje túto nevýhodu, skôr má pocit, že kniha tvorí jednotný celok. Vysvetlím prečo.

Nové štúdie pojednávajú o pragmatizme a jeho novšej verzii v podobe neopragmatizmu, dalo by sa povedať, z historického aj systematického hľadiska. Aká filozofia je vlastne pragmatizmus? Predovšetkým je neznáma a jej meno nemá dobrú povesť. Pragmatizmus sa často spája s amerikanizmom, preto môžu pragmatistu považovať dokonca za propagátora amerického spôsobu života, za toho, ktorý podporuje amerikanizáciu Európy či sveta, za toho ktorý nám vnucuje nielen americké výrobky, ale aj americké hodnoty. Čo môže odborník robiť s takouto neznámou filozofiou so zlou povesťou? Môže nám túto filozofiu predstaviť, očistiť jej meno a ukázať, že aj táto filozofia má svoje miesto v dejinách západného myslenia a že je „serióznym partnerom v súčasných filozofických diskusiách o kľúčových otázkach“. Ako by mohol postupovať? Podľa mňa práve tak, ako postupuje autor v tejto publikácií. Autor najskôr skúma pragmatizmus z historickej perspektívy. Náčrt dejín pragmatickej filozofie a jej komparácia s inými významnými filozofickými smermi, nechýbajú ani v predošlých Štúdiách (napr. komparácia pragmatizmu a Wittgensteina), no v Novýchštúdiách sú tieto historicko-filozofické skúmania prehľadnejšie a jasnejšie oddelené od systematickej časti. Stručne predstavuje jednotlivých predstaviteľov klasického pragmatizmu (Peirce, James, Dewey) a takisto stručne poukáže na význam Rortyho diela. V tejto historickej časti tiež sonduje miesto pragmatizmu či neopragmatizmu a jej rôznych podôb v súčasnej filozofickej obci v Európe a vo svete. Touto časťou dokáže autor predstaviť túto filozofiu a tým, že zdôrazní jej podstatu a vymedzuje sa proti častým omylom a nesprávnym chápaniam tejto filozofie, jej aj takpovediac očistí meno.

Pragmatizmus je filozofia, ktorá má staré európske ako aj nové severoamerické korene. Súčasný pragmatizmus je zrelý na to, aby dokázal „preklenúť priepasť medzi najdôležitejšími modernými západnými smermi“. Je to skôr ústretový kooperatívny, umiernený filozofický štýl. Ak by som mal vyjadriť jedným slovom podstatu pragmatizmu, tak je to pluralizmus; presnejšie ide o hodnotový, etický či axiologický pluralizmus; čo sa týka metafyzického východiska tak ide o ontologický monizmus – teda svet je len jeden, nie je tu priepasť medzi človekom a jeho kultúrou a prírodou, preto túto ontológiu nazývajú aj pragmatický naturalizmus, ktorý je nondualistický a nereduktívny. Teda nesnaží sa redukovať svet človeka a ľudskú kultúru na prírodný svet a ani naopak, skôr nachádza rovnováhu medzi nimi, takisto hľadá rovnováhu medzi krajným antropocentrizmom a non-antropocentrizmom, subjektivizmom a objektivizmom atď. Autor očisťuje meno pragmatizmu aj tým, že uvádza niektoré serióznejšie námietky voči nej a ukáže, že sú založené na nepochopení alebo na povrchnom chápaní tejto filozofie. (napr. s. 73-74) Tak napr. predstava, že pragmatizmus je subjektívny, relativistický a čisto antropocentrický, jej bránila vstúpiť do diskusií o environmentálnych problémoch. Environmentalizmus vyžaduje chápanie prírody ako hodnotnej samej o sebe a nie inštrumentálne či antropocentrické chápanie, akoby tu bola len pre človeka. Pragmatisti teda museli najskôr objasniť nesprávne chápanie napr. Deweyho inštrumentalizmu, či krajného antropocentrizmu. Museli ukázať, že práve „pragmatistický naturalizmus môže byť východiskom a rámcom environmentálnej filozofie preto, že neoddeľuje prírodu od kultúry, ľudské bytie od prírodného…“ (s. 73).

Po historickej časti sa v ďalších kapitolách knihy (ktoré som pred chvíľou nazval systematické) autor pokúša riešiť konkrétne filozofické problémy pomocou myšlienkového aparátu klasického pragmatizmu a neopragmatizmu. To znamená, že nielen opisuje túto filozofiu, ale aj pomocou nej myslí. Rieši napr. už spomínanú environmentálnu filozofiu, otázky filozofie mysle, politickú filozofiu či etiku.

Napriek tomu, že sa filozofia pragmatizmu chápala ako antimetafyzická, po Rortym možno aj anti-epistemologická, autor ukázal, že ak má byť serióznym partnerom vo filozofických diskusiách, tak sa nemôže úplne vyhýbať metafyzickým a epistemologickým otázkam. Pragmatizmus teda má svoju vlastnú metafyziku, epistemológiu, etiku či sociálnu filozofiu. Tým, že autor objasní tieto oblasti, zaradí pragmatizmus do rámca európskej filozofie, ktorá dokáže komplexne riešiť ústredné filozofické otázky. Autor by teda nemohol lepšie postupovať, ako začať ontológiou a epistemológiou, ktorú načrtne v kapitole: „Príroda a kultúra“. V tejto časti ukáže napr. to, ako dokáže pragmatizmus preklenúť priepasť medzi svetom človeka a jeho „vytvorenej“ kultúry na jednej strane a prírodou na strane druhej, a medzi inými tradičnými formami dualizmu.

Od dejín cez teoretickú filozofiu sa autor dostáva k praktickej filozofii. Najskôr sa riešia otázky sociálnej resp. politickej filozofie, napokon sa rieši to kvázi „najpraktickejšie“: etika vzťahovaná na konkrétneho človeka so schopnosťou zachovať sa eticky v konkrétnych situáciách a rozvíjajúceho svoje umenie žiť. Od dobrej filozofie sa vyžaduje presne to: dobrá ontológia a epistemológia, ktoré sa navzájom vysvetľujú, resp. sú navzájom koherentné; a možnosť praktického využitia pre ľudskú spoločnosť a kvalitu života konkrétneho jednotlivca (v tejto spoločnosti), rozvíjaním jeho etických schopností. Autor sám hovorí, že „filozofia by mala priamo pomáhať ľuďom žiť dobrý život a lepší život, čo zahŕňa konštrukciu dobrej spoločnosti, ako aj dobré praktiky vo vzťahu k umeniu žiť“ (s. 245).  

[Inými slovami, ideálne je predstaviť neznámu filozofiu v takomto poradí: dejiny filozofie a určenie jej miesta v rámci dejín, teoretické východiská: metafyzika, epistemológia a potom praktická filozofia: sociálna filozofia a riešenie problémov spoločnosti a etika a riešenie problémov konkrétneho ľudského života.]

Oceňujem autorovu snahu neprikláňať sa jednostranne k novším podobám tejto filozofie teda k nejakej konkrétnej verzii neopragmatizmu. Zachováva si primeraný odstup a kriticky konfrontuje interpretácie klasických pragmatistov s pôvodnými dielami a porovnáva ich aj navzájom. Čitateľovi tak pomáha zorientovať sa v množstve rôznych (súčasných) podôb pragmatizmu.

Štefan Zolcer, 2015