Falošné správy, alebo ako sa zorientovať v (dez)informáciách?

Photo by Anna Shvets on Pexels.com

Copyright © Štefan Zolcer 2020

Pozor na hoaxy a falošné správy

– Jedna z najväčších hrozieb dnešnej doby, vrátane súčasnej koronakrízy, sú deizinformácie. Na to, aby ľudia mohli efektívne spolupracovať v rámci jednej spoločnosti, mali by mať aspoň základné informácie spoločné. Dnes existujú techniky na to, aby aj tie základné fakty boli spochybnené. Stačí veľmi málo. Vymyslím si nejakú správu o nejakom ministrovi, hocijakom politikovi alebo hocikom známom. Vymyslím, že povedal niečo, čo by mohlo rozhorčiť veľké množstvo ľudí. Zazdieľam to na sociálnej sieti, kde si to už potom bude žiť vlastným životom, aj keby som ja svoje zdieľanie stiahol. Doložím to tvrdením nejakého vedca, ktorého akože odcitujem, aj keď daný citát buď nepovedal alebo bol vytrhnutý z kontextu. Mnoho ľudí si neuvedomuje, aká skreslená je informácia, pokiaľ je vytrhnutá z kontextu. Môže pokojne znamenať aj presný opak toho, čo hovorí na prvý pohľad. Kňaz Kuffa napríklad hovoril v jednej kázni o tom, ako dá kvapku jedu do džúsiku pre dieťa. Mohol by som ho len tak odcitovať a vynechať všetko ostatné, čo povedal, teda úplne vynechať kontext. V komentároch by ho ľahko mohol niekto hejtovať, ako chce ublížiť našim deťom. Možno by si to aj zaslúžil, keďže práve on často zneužíva takéto techniky a prekrúti postoje svojich oponentov do absurdných podôb. No aj tak by to nebolo správne. Pravda nevznikne rovnováhou medzi dvoma extrémnymi prekrútenými polopravdami.

Mnoho ľudí verí, že zem je plochá. To by mohol byť pre nás akýsi výstražný signál. Mnoho ľudí verí v nekonzistentné tvrdenia. Teda také, ktoré sa navzájom logicky vylučujú. Napríklad, že celý (korona)vírus je len vymyslený a neexistuje; zároveň ho vytvorili (ako inak) Američania (aj keď neviem, kto sú tí Američania, či sú to Trumpovi ľudia alebo ešte Obamovi?); zároveň to je vlastne celé spôsobené 5G sieťou; zároveň to ochorenie, ktoré ten vymyslený vírus spôsobuje, vlastne nie je také vážne a je celkom bežné napr. ako bežná chrípka (pričom už tu musím upozorniť na omyl, totiž nič také ako bežná chrípka neexistuje, chrípka totiž nie je obyčajné prechladnutie, ale väčšinou dosť brutálna choroba, ktorá Vás vyradí aspoň na dva týždne a niektorí na to môžu aj umrieť…); a zároveň na túto bežnú chorobu spôsobenú neexistujúcim vírusom od Američanov a/alebo 5G sieťou (ako inak) Rusi vynašli vakcínu. Môže byť pravdivá niektorá z týchto presvedčení, no určite nemôžu byť pravdivé všetky. Musíme sa zamyslieť nad tým, čo sa nám páči, čo je nám sympatické, čo by sme chceli, aby bola pravda, a rozlíšiť to všetko od toho, čo môže byť skutočná pravda, bez ohľadu na to, či sa mi to páči alebo nie. Ako teda odlíšiť falošnú správu, polopravdu, zavádzanie, od správy, ktorá naozaj nesie dôležitú a pravdivú informáciu? Tých tipov je množstvo a aj sa o tom už všeličo napísalo, ale zdá sa, že nikdy nie je dosť, pretože falošné správy sa šíria ešte stále rýchlejšie než skutočné a dezinformačné médiá si stále získavajú veľkú dôveru veľkého počtu ľudí. Preto pár tipov aj odo mňa.

– Všímajte si konzistentnosť vašich presvedčení. Príklady som práve uviedol vyššie. Ide o to, aby sa vaše presvedčenia navzájom logicky nevylučovali. Ak dochádza k protirečeniu, treba spozornieť a začať pochybovať. Niektoré z vašich presvedčení nebudú správne, resp. pravdivé. Pozrime sa na príklad s rúškami. Mnohým ľudom nosenie rúšok nevyhovuje a sú proti tomu, aby boli povinné. Argumentuje sa slobodou, ale skutočný dôvod leží zrejme inde – pozri posledný bod tohto článku. Niekde (na facebooku) som našiel takú informáciu, podľa ktorej nás rúško neochráni pred vírusom, pretože má omnoho väčšie otvory než miniatúrny vírus, pred ktorým nás má ochrániť. Zároveň sa v rúšku zle dýcha. Deti v škole sa môžu zadusiť, tehotné matky tým dokonca ohrozujú svoje plody, ktoré sa môžu tiež zadusiť. jeden lekár povedal, že „zahoďte to svoje rúško“, preto sú vlastne všetky rúška vždy a všade zlé a nemali by byť povinné. Okrem toho je rúško drahé. Jednorázové rúško potrebuje dieťa v škole až dve na jeden deň, takže rodičia musia kúpiť vyše dvadsať či tridsať rúšok na mesiac, čo je veľa peňazí. (Fakt som aj toto našiel na facebooku!) Rúško má veľké otvory a vírus prepustí. Ale neprepúšťa molekuly kyslíka, ktorý dýchame? Zabudli sme na to, že rúško má ochrániť najmä druhých a nie nás. Nás pritom chráni rúško toho druhého. A, preboha, nekupujte jednorázové rúška, ale použite látkové, kľudne aj doma vyrobené zadarmo. Stačí ich žehliť a sem tam oprať. Pri vysokej teplote sa dezinfikujú. Všímajme si konzistentnosť našej viery a našich presvedčení!

– Všímajte si, či daná správa, médium, alebo daný autor, dokážu ako tak rozlišovať medzi čistými informáciami alebo faktami, ktoré chcú sprostredkovať, a medzi svojimi vlastnými postojmi. Či dokáže nestranne informovať, predtým než prejde k svojim vlastným úvahám, hodnoteniam a pod. Tiež si všímajte, čo všetko je v danom texte pôvodná správa zistená z nejakého zdroja a čo je z daného zistenia už odvodené. Všímajte si, či to, čo autor odvodil (väčšinou sa nejaké dohady odvodzujú…), je odvodené logicky správne, či to nie je príliš prehnané, či k tomu odvodeniu nechýba ešte príliš veľa dodatočných informácií, ktoré nemáme. Zamyslite sa aj nad tým, čo by mohol odvodiť z danej správy niekto iný, s inými názormi. Nemohol by odvodiť možno aj opačné závery? Skúste z toho potom vyselektovať čistú informáciu, fakt, ktorý máme k dispozícii, predtým než sa začneme hádať o faktoch a začneme nariekať, že človek už nevie, čo je pravda. Môže to vedieť. Len treba trocha námahy.

– Nezdieľajte všetko, čo sa vám zapáči. Môže byť, že zdieľate správu niekoho, s kým hodnotovo dobre ladíte a páčia sa vám jeho názory. No aj tak sa môže ten niekto buď mýliť alebo klamať. Uvedomte si, že šírením falošnej správy môžete spôsobiť druhým veľké problémy, môžete tým dokonca aj niekoho ohroziť (napríklad keď D. Trump odporúčal vypiť proti koronavírusu savo) a pôsobí to deštruktívne na celú spoločnosť. Aj keď sympatizujete s nejakým politikom, neznamená to, že sa vyzná aj do zdravej výživy, medicíny, virológie a má prednostný prístup k informáciám zo zahraničia. Nič z toho neplatí. Aj politik má len obmedzené vedomosti a prístup k informáciám. Dobrý príklad je náš B. Kollár, ktorý – ešte keď bol v opozícii – vyhlásil ohľadom útokov v nemeckom Halle s dvoma obeťami, že „nech si ich Merkelová všetkých nechá, veď vyhlásila, že my to zvládneme. Práve nám to ukazuje, ako to zvláda.“ Trocha síce musím odvodiť, čo tým myslel, ale myslím, že to je celkom jednoznačné. Myslel tým, nech si nechá migrantov a situáciu nezvláda, pretože útok v Halle mali na starosti migranti. A toto je dezinformácia. Totiž v čase, keď to zdieľal Kollár na svojej sociálnej sieti, ktorú sleduje naozaj veľké množstvo ľudí, sa ešte buď nevedelo, kto je za útokmi, alebo sa už vedelo, že je za ním 27-ročný Nemec, ktorého motívom bol podľa všetkého antisemitizmus a pravicový extrémizmus. V obidvoch prípadoch ide o zavádzanie. Keď niečo neviem, nemal by som to šíriť ako fakt. A už vôbec by som nemal klamať, aj keby mi to klamstvo vyhovovalo. Je to citlivý príklad, ale treba si uvedomiť, že je to len príklad, ktorý má demonštrovať, ako asi vzniká a šíri sa dezinformácia. Ubezpečujem vás, že z tohto textu zatiaľ nie je možné odvodiť moje stanovisko k otázke migrácie alebo iným zahraničným veciam ani k iným otázkam, ktoré som použil ako príklad. Jediné, čo by sa asi dalo z určitou mierou istoty odvodiť, je môj názor na osobnosť a dôveryhodnosť spomenutých politikov, ktorým nedôverujem práve kvôli tomu, že príliš často zavádzajú a pracujú s dezinformáciami. Ak ste odvodili ešte niečo iné, museli ste niekde spraviť chybu. Tak, ako to bude v príklade nižšie. Prejdem teda rovno k ďalšiemu bodu.

– Počúvajte, čo ten druhý vlastne hovorí! Predstavte si, že nejaký barman (možno v menšej dedine) je zvyknutý na to, že každý, kto si vypýta pivo, si chce dať aj borovičku. Teraz príde niekto, kto si vypýta pivo, a na to mu barman nahnevane odvrkne, že borovička sa už minula. Alebo si predstavte, že niekde podávajú v krčme čierny čaj s rumom. Príde do baru mladistvý a vypýta si čierny čaj. Barman na neho začne nadávať, že je predsa maloletý. Nebolo by to celé divné? A v niečom nesprávne?

Veľmi podobná situácia sa mi stala, keď som opatrne namietol v jednom komentári na jeden obrázok z Paríža. Na obrázku bol bordel, v popise k obrázku bolo napr., že: „EU toto nazýva kultúrnym obohatením“. No z obrázku bolo jasné, že ten neporiadok súvisel s protestmi proti opatreniam vlády (prípadne to mohol byť aj neporiadok po nejakom festivale alebo fotka z nejakého úplne iného miesta). Protestovali najmä francúzski občania a akurát ten obrázok resp. tie protesty nesúviseli s migrantmi, ktorí naozaj sú vo Francúzsku a naozaj spôsobujú nejaké problémy. Presné znenie môjho komentáru, ktorý možno nebol úplne vhodný, znel:
„Toto je ale veľmi zavádzajúci akože vtip. Francúzsko má kopec rôznych problémov, kvôli ktorým dochádza k demonštráciám jeho obyvateľov. Aké kultúrne obohatenie má na mysli ten obrázok? A kedy sa EU takto vyjadrilo? Myslia sa tým migranti? Tí síce spôsobili dosť problémov v niektorých mestách, ale akurát v Paríži boli omnoho dominantnejšie iné problémy – demonštrácie, ktorých pôvod bol dávno predtým – rôzne sociálne opatrenia (a teraz ešte aj opatrenia a ekonomický pokles kvôli korona kríze…). Nikdy nie je iba jedna jasná príčina. Nemám rád také zavádzania, lebo ľudia si potom myslia, že svet je čiernobiely a stačí zničiť nejakého jedného nepriateľa – ale to tak jednoducho nefunguje.“

Príspevok zdieľal jeden z mojich priateľov z detstva, preto som mal potrebu to komentovať. Pretože ma doslova bolí, keď vidím, ako rôzni aktéri pomocou sociálnych sietí zavádzajú a klamú aj mojich vlastných priateľov. V komentári mi odpísala pani, ktorú nepoznám. Najskôr nahnevaný smajlík. Potom presne toto (tentoraz nedopíšem diakritku a neopravím chyby):

„somariny písete, ste iste jeden z tych , ktori bozkavaju topanky cernochom a klanaju sa im….Bohuzial to povedali v EU , ze su pre nas obohatenim , a ked budu zabijat u nas a plienit spomente si na dristy , ktore tu obhajujete….. pozrite si cerstve aktuality zo sveta, vsade su nepokoje od emegrantov….“

K tomu ešte nejaké smajlíky, ktorým som nerozumel. Chvíľu som uvažoval, či si robí srandu, ale, bohužiaľ, asi nie. Zamyslím sa teda nad tým, akú somarinu som povedal. Môj komentár obsahoval veľa otázok – mohlo ísť o hlúpe otázky. Hovoril som tam napr. aj to, že svet nie je čiernobiely – možno s tým nesúhlasila. Okrem toho neviem, kde sú tie somariny v mojom texte. Pozrime sa však na to, čo tam obhajujem. Pani si totiž domyslela strašne veľa vecí, o ktorých sa mne ani nesnívalo. Aby som využil prirovnanie, ktorým som začal tento odsek, práve sa mi stalo, že som si objednal čierny čaj a niekto ma riadne znosil a vysvetlil mi, že by som teda ten rum piť nemal. Lenže ja si dávam čierny čaj niekedy aj bez rumu. Upozorňujem na chyby a dezinformácie nielen vtedy, keď tým podporujem (koho to vlastne…?) – asi liberálov, ale aj vtedy keď podporujem alebo kritizujem hocijakú inú stranu. A chcel som tým ukázať najmä na to, že svet nie je čiernobiely. To znamená, že nemusím stále zavádzať ohľadom migrantov, aby som ukázal, že spôsobujú naozaj problémy. To znamená, že na to nemusím použiť každú fotku po festivale alebo proteste, aby som obhajoval nejaký postoj. To znamená, že ľudia nie sú len jednoznačne konzervatívni alebo liberálni, nie sú buď proamerickí alebo proruskí, nie sú vždy v súlade s názormi politickej strany, ktorú volili, ale naopak, existujú aj ľudia, ktorí dokážu samostatne uvažovať a nemusia súhlasiť so všetkým ani na jednej ani na druhej strane. A tiež nemusia nesúhlasiť so všetkým, čím by mali nesúhlasiť podľa toho, kam v politickom spektre ich hejteri na sociálnych sieťach promptne zaradia.

Naša spoločnosť sa na prvý pohľad tvári, že je delená na dve skupiny, ktoré stoja proti sebe. Väčšinou sa nazývajú (alebo na seba nadávajú) týmito menami: liberáli a konzervatívci. No toto nie je celkom pravda. V našej spoločnosti sa nachádza viacero skupín (aspoň štyri ale reálne aj viac), pričom všetky majú svoje špecifické hodnoty a preferencie, názory a postoje. No väčšina ľudí nerozumie inej skupine ako tej svojej. A väčšina ľudí vidí tých druhých v kategórii „tí druhí“ – v zmysle tí jedni druhí, t. j. všetci rovnakí. Napríklad konzervatívec považuje každého, kto s ním aspoň trochu nesúhlasí, za nebezpečného liberála. Liberál môže vidieť v každom, kto spochybní jeho liberálne hodnoty, konzervatívca. No napríklad ja osobne a mnoho mojich známych nie sme ani jedni ani druhí. Jednoducho preto, lebo spoločnosť hodnotovo nie je delená na dve časti, ale aspoň na štyri. Táto otázka je však predmetom môjho dlhodobejšieho výskumu, ktorý ešte nie je v konečnej fáze, takže len predbežne komunikujem niečo, čo by mohlo pomôcť k lepšiemu pochopeniu súčasnej spoločnosti na Slovensku a v západnom svete ako takom. K lepšiemu pochopeniu toho, čo sa to vlastne deje v tej našej spoločnosti a prečo si tak často vôbec nerozumieme.

– Zhrnutie tohto odseku: Počúvajte, čo vlastne ten druhý hovorí, pretože vôbec nie je isté, že ho máte hneď a zaraz správne zakategorizovaného alebo zaškatulkovaného. Napríklad v mojom prípade, nič z toho, z čoho som bol obvinený v uvedenom komentári, nie je platné. Doplniť by sa malo snáď aj to, že pri komunikácii nemusíte byť na toho druhého hneď agresívni. Ani neviete, či náhodou nie je v mnohých veciach práve na vašej strane. Rovnako, keď čítate nejakú správu, nemusíte byť hneď rozzúrení; niekedy ani neviete, čo presne z tej správy vyplýva.

– Musím tu však upozorniť aj na to, že niektoré názory a postoje spolu úzko súvisia a často vytvárajú spolu jeden (hodnotový) systém. Preto je v určitom zmysle prirodzené predpokladať napr. to, že pani v uvedenom komentári pod somarinou vysoko pravdepodobne nemyslela moje tvrdenie, že vo Francúzsku sú nejakí migranti a spôsobujú nejaké problémy. Keby tu tá súvislosť nebola, mohol by som si myslieť, že mala problém práve s týmto mojim tvrdením; bol by to vhodný kandidát, keďže celkovo sa nachádzalo v mojom komentári málo tvrdení. Tiež som si mohol vďaka týmto súvislostiam domyslieť, že v obrázku sa apeluje na migrantov, aj keď tam priamo nie sú spomenutí. Podľa jedného znaku však nevieme vždy určiť, z ktorého hodnotového systému je dané tvrdenie alebo postoj. Fakty sú fakty, my len pozeráme na to, čo ten druhý vyberá a čo vynecháva. No niektoré výbery budú nevyhnutne spoločné pre viaceré kategórie názorov. Preto treba byť pri škatuľkovaní veľmi obozretný a neunáhliť sa (ideálne radšej neškatuľkovať vôbec a riešiť každého individuálne).

– Prijmite fakt, že sú veci, ktoré jednoducho nevieme. Ďalšia vec, na ktorú by som rád upozornil, je fakt, že nie sme vše-vedúci. Priznanie si vlastnej nevedomosti – či už ako jednotlivca alebo ako spoločnosti – je veľmi dôležitým krokom k spoznávaniu skutočne nových vecí. Pre niektorých to však robí veľký problém. Ak si všimnete na sebe, že vašu nevedomosť nikdy nechcete pripustiť, nikdy neviete odpovedať na nejakú otázku len jednoduché neviem, tak by ste mali byť v strehu a začať s tým niečo robiť. Človek, ktorý nemá pochybnosti, sa len ťažko bude posúvať pri svojom seba-vzdelávaní alebo v lepšom poznávaní sveta. Vedec je hnaný svojou zvedavosťou, túžbou po poznaní, ale aj pochybnosťami, ktoré ho nútia každé tvrdenie a zistenie poriadne otestovať a preveriť zo všetkých strán. Človek s príliš veľa pochybnosťami tiež nie je ideálny, ale bez pochybností a bez toho, aby sme si priznali nevedomosť, to jednoducho nepôjde.

– Dnes je ťažké rozlišovať medzi pravdou a klamstvom. Sme zavalení množstvom informácií pri každom surfovaní po internete, pri každom pozretí sociálnych sietí, ktoré máme po ruke už aj na telefóne. Mali by sme si preto začať všímať, čomu všetkému veríme a ako si informácie filtrujeme, vyberáme, čomu venujeme viac pozornosti a čomu menej. Preto ešte jeden posledný bod k tejto otázke (aj keď tento bod je pomerne komplexný).

– Jedna z otázok, ktorú si môžeme položiť pri tom, keď odhadujeme pravdivosť nejakej skupiny tvrdení, je: „čo to pre mňa znamená v praxi?“ Čo s tým môžem robiť? Prečo tomu verím? Je to konanie, ktoré z toho vyplýva správne? (Viem, že pre filozofov toto môže byť problematický bod, ale podrobnejšie ho budem obhajovať inde. Pracovný názov tohto kritéria v mojom podaní znie „pragmatistické“ alebo tzv. „piate“ kritérium…)

– Pozrime sa napríklad na tieto tvrdenia alebo presvedčenia: „Celý svet ovládajú tajné spolky.“ Alebo: celý svet ovládajú židia, Američania, bankári, Soros atď.

– Pozrime sa ďalej na otázku povinného nosenia rúšok. Zamyslime sa nad tým. Prečo som proti tomu? Ide naozaj o ochranu individuálnej slobody človeka? Alebo ide len o akúsi sebeckosť? Naozaj to nie je efektívne riešenie? Naozaj je to celé len vymyslené? Nie je to celé len o tom, že mne sa nechce nosiť rúško? Tu by som upozornil na vzťah rozumu a našich intuícií (najmä podľa výskumov J. Haidta). Treba si totiž dávať pozor na to, že človek sa snaží nájsť zdôvodnenia pre tie tvrdenia, ktoré mu prakticky vyhovujú. Naša racionalita nám častú slúži ako sluha, ktorý spĺňa naše požiadavky. Nevyhovuje mi nosenie rúšok, treba nájsť nejaké dôvody proti tomu. Nevyhovujú mi opatrenia, ktoré zaviedla vláda, treba nájsť niečo proti tomu – pokojne to môže byť prvá vec, čo nájdem na sociálnej sieti. Spochybní niekto existenciu vírusu? Zľahčuje niekto chorobu Covid-19? Super, to bude pre mňa dobrý dôvod, prijmem to za svoje. Až následne rozum vyhodnocuje prípadnú konzistentnosť jednotlivých úlovkov. No prvotný dôvod mohol byť motív praktický – nevyhovuje mi niečo. Ja sám si pri tomto musím dávať pozor. Práca z domu mi vyhovuje, preto mi vyhovujú aj obmedzenia, ktoré mi prácu z domu nielen umožňujú, ale aj prikazujú. Pri dostatočnej seba-kontrole však viem odhaliť aj takého skryté motívy a kriticky ich prehodnotiť. Minimálne si priznám, že na niektoré otázky nemám odpovede.

Pozrime sa aj na prvý príklad. Ak celý svet ovládajú mocné tajné spolky, takmer jediná možná reakcia na túto vieru je pasivita. Ak mi vyhovuje pasivita a zúfalstvo, sťažovanie sa a zároveň nič nerobenie, tak sa mi zíde viera v to, že svet ovláda niekto konkrétny (ideálne niekto, koho môžem neznášať) a ja s tým predsa nič nezmôžem. Ale je toto správny postoj k životu? Nie je to pokrivenie pravdy? Naozaj človek nič nezmôže? No ako náhle človek začne do veľkej miery riadiť svoj život sám podľa seba, prestane mať potrebu obhajovať názor, podľa ktorého nás niekto tajný ovláda. (Táto úvaha je tu len načrtnutá a chápem, že by si vyžadovala viac detailov. No na to tu už nie je priestor.)

– Keďže viem, že človek sa rozhoduje o tom, čomu bude veriť, nie len na základe racionálnych úvah, ale najmä na základe svojich vlastných potrieb a výhod, viem, že musím byť veľmi obozretný pri tom, keď zastávam nejaké stanovisko. Preto som opatrný aj v tom, že mi nejde len o schopnosť logicky argumentovať, ale aj o to, byť k sebe úprimný. Pretože čistou racionalitou a argumentáciou môžem obhájiť rôzne (takmer hocijaké) stanoviská. Túto skutočnosť však nehľadajme len u druhých, aplikujme ju predovšetkým na seba! Je pomerne ľahké nájsť chyby u druhého človeka, odhaliť jeho záujmy a tým odhaliť skutočné dôvody jeho stanoviska a viery. No dôležitejšie je pozrieť sa na vlastné záujmy a na ich súvislosť s našimi postojmi, vierami, presvedčeniami. Čo ak som ja sám niečomu veril len preto, že mi tá pravda alebo klamstvo vyhovujú? Jeden neurovedec zašiel raz tak ďaleko, že pomocou svojho výskumu chcel dokázať, že človek nemá slobodnú vôľu. Keď už prebehne chemická reakcia, nedá sa nič robiť. Jedine takto sa dokázal vyrovnať s neverou, takto si mohol ospravedlniť, že podviedol manželku – nedalo sa inak.

Ak sme ho teda odhalili, čo všetko z toho vyplýva? Vyplýva z toho, že celá neuroveda je blbosť? Alebo, že je tým pádom dokázané, že máme slobodnú vôľu? Alebo, že každý, kto popiera našu slobodnú vôľu je podvodník? Nie! Nič z toho nevyplýva. Je to len príklad na to, ako asi fungujeme pri racionálnej argumentácii a pri výbere našich postojov, názorov, pohľadov na svet a človeka. Ukazuje nám to, aké rôzne faktory do tohto procesu vstupujú. Ale neznamená to, že teraz už tomuto procesu celkom rozumieme. Ani sme tým nevyriešili otázku slobodnej vôle, ani žiadnu inú otázku, ktorá bola uvedená ako príklad. Každá otázka, každý problém si zaslúžia osobitú pozornosť a pokiaľ dlhodobo nie je po ruke riešenie, je vysoko pravdepodobné, že bude otázka príliš komplexná na to, aby ju niekto vyriešil zopár frázami a mávnutím rukou. Nepomôže tomu ani zvýšenie hlasu alebo capslock pri písaní textu.